Megalopolis sa premieta v kinách a vzbudzuje prinajmenšom rozpaky. Divákom sa páči, alebo skôr nepáči. Aspoň podľa objektivizovaných štatistík diváckej priazne na imdb, rottentomatoes či csfd je nový film Francisa Forda Coppolu všetkým možným. Akoby nestačilo, že je, čím je – autonómnym autorským filmovým umeleckým dielom.
Nízka návštevnosť, finančný prepadák, rozpaky medzi divákmi a skôr negatívne ohlasy kritiky. Toto asi málokto čakal pri pokračovaní úspešnej a dvomi Oscarmi ocenenej psychologickej drámy Joker. Dvojka išla žánrovo ešte ďalej. Nepomohlo jej ani angažovanie novej postavy v podaní slávnej speváčky, ani veľkolepý marketing.
Ako by vyzeral svet, keby sa ženy a menšinové identity neohlásili o svoje práva? Jednu podobu imaginuje body horor Substancia, ktorý v kúpeľoch krvi a ľudského mäsa prahne po spravodlivosti pre starnúce ženské telá. Potenciál zabaliť angažované posolstvo do chrumkavej žánrovky však zostal nevyužitý a s tým išla do stratena aj invencia žánrových stereotypov.
Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.
„Some of them want to use you, some of them want to get used by you…“ znejú tóny známej skladby Sweet Dreams (Are Made of This) v úvodnej sekvencii najnovšieho filmu Yorgosa Lanthimosa Podoby láskavosti. Film, ktorý bol uvedený v pomerne tesnom závese po oscarovo úspešnom Chudiatku,je návratom k spolupráci so scenáristom Efthimisom Filippouom (Očný zub až Homár) a podľa mnohých aj návratom „divného Lanthimosa“. Témy kontroly, (zneužívania) moci a boja o ňu sprevádza (pre režiséra typická) klaustrofóbna atmosféra, no zasadené do prostredia súčasnej Ameriky získavajú nový lesk a možno aj nový kontext.
„Pomóóóc!“ volá Iva Janžurová spod štyristo kilogramovej steny, ktorá na ňu spadla vo chvíli, keď mala ako Alžbeta I. predniesť záverečný monológ v Schillerovej hre Mária Stuartová na javisku Stavovského divadla v Prahe. V ten aprílový večer pred dvadsiatimi dvoma rokmi predstavenie pre jej zranenie nedohrali. Amatérsky záber otvára celovečerný dokument Janžurka, ktorý nakrútila jej mladšia dcéra Theodora Remundová, aj keď sa vraj predstave, že by mala točiť film o svojej mame, dlho bránila.
Bratislava v roku 1942. V uliciach znie nemčina, maďarčina, čeština. Ale kým ľudia žijú svoju každodennosť, kulisy ich životov sa menia: na fasádach domov pribúdajú nápisy a visia na nich čudné vlajky s dvojkrížmi.
V poradí štvrtý film Zdeňka Jiráského Už ťa nemám rád prináša pohľad do vnútorného sveta dospievajúcich v období skorých tínedžerských rokov a s ním spojených prvých revolt. Keď trinásťročný Marek stretne so štrnásťročnú Terezu, cítia sa spriaznení frustráciou zo svojej rodinnej situácie, skamarátia sa a neskôr spoločne utečú z domu.
Objektívne posúdenie filmu nejestvuje. Isto pri ňom zohráva úlohu vzdelanosť, rozsah znalostí v oblasti kultúry a konkrétne kinematografie, empíria, emočná inteligencia, všelijaké osobnostné a vkusové (ne)preferencie, hodnotové či estetické rebríčky, (ne)príchylnosť k určitému žánru, spôsobu rozprávania, k autorskej stratégii či osobám a obsadeniu, spoločensko-politická situácia krajiny i diváka…
Spolupráca s literatúrou je pre kinematografiu typická už od jej úplných začiatkov a dodnes sa, už dlho navzájom, mohutne ovplyvňujú. Transkripcia beletristických opusov predstavuje pre filmárov v mnohom rozdielne úskalia než adaptácia dramatických textov určených pôvodne pre divadelné dosky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ľahšie prekonateľné, ale skúsenosti prvému zdaniu odporujú. Sú „iba“ iné tie úskalia, nie jednoduchšie.
Mord, celovečerný debut režiséra Adama Martinca, je citlivým pohľadom na osobné drámy jednej rodiny a pod zavádzajúcim heslom „komedie jako prase“ mieša tragikomickosť s kritikou stereotypu a štipkou nostalgie.
Väčšina z nás Bratislavčanov nežije v kaviarni, ale v meste. Niekto v centre, niekto na sídlisku, niekto v satelite. Jeden pod mostom, iný v River Parku. Ale všetci, zdá sa, chcú… chceme žiť v hlavnom meste a vybúchať z neho čo najviac. Aj to je dôvod, prečo sa v Bratislave v posledných rokoch kvalita života výrazne zhoršuje.
