Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.
Posudzovanie filmov určených pre detského diváka, domnievam sa, je najťažšou recenzentskou disciplínou. Robí to totiž človek dospelý, a hoci si v sebe možno uchoval kus malého stvorenia, (pra)dávno vyrástol z detských sukničiek a nohavíc. Navyše čas nebeží len v individuálnom zmysle, mení aj generácie a celú spoločnosť, v posledných desaťročiach galopom.
Túlavé trubadúrske svetlo padá, vylúhované v roztoku z posvätnej cervázie, proti továrenským komínom a dielňam za vysokým plotom. Zabahnení a zasoplení zvonári znovu zatúžili po keramike, brošniach, šperkoch; po financiách, chlípaní ypokrasu z amfor a kylixov pod žeriavmi. Alice Rohrwacher prepája nemysliteľné, nanovo harmonizuje sféry. Jej Chiméra je realistická, ale je to žonglérsky, halucinačný, purgatorický realizmus.
Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.
Furiosa: Mad Max sága je poctivé komerčné kino, dynamické dobrodružstvo s presahom, alebo aj bez presahu – pre aký spôsob pozerania sa divák rozhodne, taký kus dostane. Žiaľ, jej komerčný neúspech naznačuje, že divákom už nevyhovuje ani takáto minimálna možnosť voľby, čo nie je dobrá správa.
Ken Loach je nielen v britskej kinematografii neprehliadnuteľným tvorcom s rovnako neprehliadnuteľným štýlom, ako aj tematickým okruhom.
Na tento výrok slávneho vojnového reportéra Roberta Capu som myslela počas sledovania filmu Juraja Mravca Mir nam, ktorý zachytáva prvý rok totálnej vojny na Ukrajine. Čo znamená byť dosť blízko?
Elene Naveriani režíruje pozorný vrstevnatý vhľad do neveselej gruzínskej usadlosti. Žena v ťažisku Drozda v černičí je zajatá v modrých šatách, volá sa Etero. Černicový lekvár si riedi vodou. Koláč vychutnáva technikou s naslineným prstom. Drozd zatiaľ mení stav nevysloviteľného na ešte nevyslovené. Inertné utýrané srdce na seizmickú oblasť.
Sedem rokov po oceňovanom filme Hranice práce (2017) sa novinárka Saša Uhlová a režisérka Apolena Rychlíková vracajú k formátu filmovej reportáže, ktorý odhaľuje spoločensky prehliadané ekonomické nerovnosti a porušovanie práv pracujúcich v rôznych odvetviach takzvanej lacnej práce. Tentoraz sa zamerali na podmienky práce ľudí zo stredno-východnej Európy v krajinách západu.
