Film.sk: 1/2025

Je už rešpektovaným šéfom zločineckej skupiny, to mu však nestačí.

Francúzsko-belgický gangsterský muzikál Emilia Pérez režiséra Jacquesa Audiarda získal najviac, spolu až 13 nominácií na Oscara.

Ben musí schudnúť, aby získal priazeň spolužiačky Klárky. Ako to urobiť, keď miluje jedlo a varenie? Je to bystrý tínedžer. V škole hádže trefné poznámky, páli mu to a nemusí sa nič bifliť. Má hudobný talent, píše texty pre kapelu, rád varí. A keďže tie jedlá aj veľmi rád ochutnáva, akosi sa celý zväčšuje. Čo s tým? Aktuálnu otázku detskej […]

Medzi vyše 140 celovečernými filmami, ktoré ponúkne 75. ročník festivalu Berlinale v štandardných sekciách bude aj česko-slovensko-slovinsko-francúzska animovaná bábková snímka Príbehy z čarovnej záhrady. Jej slovenskými koproducentami sú spoločnosť Artichoke a STVR.

Slovenský scenárista, dramaturg, režisér a filmový teoretik Ivan Stadtrucker sa narodil 21. januára v Krupine pred 90 rokmi. Pôsobil aj ako zvukový technik, prozaik a vysokoškolský pedagóg.

Návštevnosť domácich hraných titulov zvádza hovoriť o roku 2024 ako o prelomovom napriek tomu, že rekord Jakubiskovej Bathory zostáva nepokorený. Nielenže sa slovenské a slovenské koprodukčné snímky prebojovali medzi najnavštevovanejšie filmy v kinách, ale aj podnietili verejnú diskusiu o spoločenských témach.

Vo filmovom svete španielskeho režiséra Pedra Almodóvara sa prelínajú snové až absurdné obrazy s temnými a humornými situáciami, v ktorých sa ocitajú bizarne konajúce postavy. Tentoraz Almodóvar prichádza s vážnou témou, ktorá vyzýva na zamyslenie. Smrť v nás má vyvolať pocit ľudskosti, no namiesto očakávaných emócií divák dostáva chladný návod na to, ako odísť z tohto sveta elegantne a predovšetkým čo najmenej zraňujúco pre svoje okolie.

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy […]

Po vzore Škandinávcov by si aj Slovensko zaslúžilo zobudenie filmami o Tisovi či Husákovi.

Pri hľadaní spôsobu, ako uchopiť hodnotenie dokumentárnej tvorby uplynulého roku, som premýšľala nad možnými prepojeniami. V skupine jedenástich filmov označených ako dokumentárne je až päť debutových, zastúpená je aj generácia etablovaných dokumentaristov (Kerekes, Šulík, Vojtek, Korec). V dvoch filmoch nájdeme rómskych protagonistov a protagonistky (Tretí koniec palice a Pokiaľ ja žijem). Jeden publicistický film zachytáva dôsledky celoplošného útoku Ruska na Ukrajinu (Mir nam). Štyri by bolo možné kategorizovať ako portréty, respektíve skupinové portréty (Prezidentka, Akvabely z Prandorfa, Pokiaľ ja žijem a Via Slovakia), pričom tento rok medzi nimi absentuje portrét medailón. Pri troch portrétoch je v popredí reflexia spoločenského fenoménu/udalosti – Otázka budúcnosti, Mir nam, Tretí koniec palice. Na rozhraní medzi portrétom a reflexiou spoločenského fenoménu stojí Wishing on a Star, medzi esejou a reflexiou spoločenského fenoménu zase Vtáčnik. Nástojčivosťou spracovania témy a formálnou invenčnosťou spomedzi minuloročných dokumentárnych filmov (aj lokálnej tvorby ako takej) vyčnievajú Šedá zóna (ktorá by mohla byť, podobne ako Vtáčnik, označená za esejistickú reflexiu spoločenského fenoménu) a Lapilli. Oba charakterizuje introspektívny modus a esejistický prístup (k rozprávaniu).

Slovenský animovaný film v minulom roku pokračoval v nastúpenej trajektórii – v kinách boli uvedené krátke filmy, pokračujú televízne projekty vrátane večerníčkov, úspešné sú aj koprodukcie, študenti ďalej nakrúcajú a festivaly fungujú. To, čo sa však rapídne mení, je životný pocit profesionálnych tvorcov.

Kameraman Stanislav Szomolányi sa dožíva deväťdesiatky. Svoje myšlienky zverejňovať nepotrebuje – hovoria zaňho filmy.