Téma: recenzia

Od premiéry na medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v septembri, kde zároveň získal hlavnú cenu v súťaži slovenských dokumentárnych filmov Cinematik.doc, zbiera film Daniely Meressa Rusnokovej Šedá zóna cenu za cenou. Na MFF Jeden svet získal špeciálne uznanie v súťažnej sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva a Cenu Dafilms.sk. Z MFDF Ji.hlava si odniesol hneď tri ocenenia – zvíťazil v sekcii prvých a druhých celovečerných filmov Prvé svetlá, kde navyše získal aj cenu za najlepší zvukový dizajn, a tiež si odniesol cenu za najlepší film z vyšehradského regiónu.

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Nový dokumentárny film Pala Korca Akvabely z Prandorfa skúma každodenný život a priateľstvo piatich žien z obce Devičany neďaleko Banskej Štiavnice, ktoré našli spoločnú záľubu v otužovaní. Prináša tému potreby existencie rozličných komunít, do ktorých by sa človek mohol začleniť, pričom sa mu darí poukazovať na univerzálnu vnútornú túžbu venovať sa niečomu výlučne pre vlastné potešenie, aktivite bez „servisného“ charakteru, akou je – najmä v prípade žien – neustála služba rodine a okoliu.

Keď sa pred trinástimi rokmi objavil film Lóve, nebolo to dokonalé dielo, ale sympatické na ňom bolo mnohé. Entuziazmus začínajúceho režiséra, neopozeraní mladí herci, hiphopová subkultúra, snaha o vtedy stále zanedbaný domáci populárny film, hybridný žáner krížiaci krimi s romancou, pozitívne posolstvo o vytrvalosti lásky, ktoré trocha vyvažovalo režisérov pomerne temný debut. Aj s nízkymi nákladmi film zaznamenal divácky úspech, bol tak predvojom k výsledkom cieleného programu Minimal, ktorý inicioval Audiovizuálny fond.

Megalopolis sa premieta v kinách a vzbudzuje prinajmenšom rozpaky. Divákom sa páči, alebo skôr nepáči. Aspoň podľa objektivizovaných štatistík diváckej priazne na imdb, rottentomatoes či csfd je nový film Francisa Forda Coppolu všetkým možným. Akoby nestačilo, že je, čím je – autonómnym autorským filmovým umeleckým dielom.

Nízka návštevnosť, finančný prepadák, rozpaky medzi divákmi a skôr negatívne ohlasy kritiky. Toto asi málokto čakal pri pokračovaní úspešnej a dvomi Oscarmi ocenenej psychologickej drámy Joker. Dvojka išla žánrovo ešte ďalej. Nepomohlo jej ani angažovanie novej postavy v podaní slávnej speváčky, ani veľkolepý marketing.

Ako by vyzeral svet, keby sa ženy a menšinové identity neohlásili o svoje práva? Jednu podobu imaginuje body horor Substancia, ktorý v kúpeľoch krvi a ľudského mäsa prahne po spravodlivosti pre starnúce ženské telá. Potenciál zabaliť angažované posolstvo do chrumkavej žánrovky však zostal nevyužitý a s tým išla do stratena aj invencia žánrových stereotypov.

Mnohí z nás sa v posledných mesiacoch čoraz častejšie myšlienkami vracajú k udalostiam súvisiacim s uvoľňujúcou sa farbistou šiestou dekádou minulého storočia a náhlym ohavným vstupom znepriatelených okupačných armád na československé územie. Ale najmä k rokom nasledujúcim bezprostredne po vojenskej agresii, keď sa lámali charaktery, prezliekali kabáty, z dier vyliezali šváby, umierali nádeje a onačili sa pojmy.

„Some of them want to use you, some of them want to get used by you…“ znejú tóny známej skladby Sweet Dreams (Are Made of This) v úvodnej sekvencii najnovšieho filmu Yorgosa Lanthimosa Podoby láskavosti. Film, ktorý bol uvedený v pomerne tesnom závese po oscarovo úspešnom Chudiatku,je návratom k spolupráci so scenáristom Efthimisom Filippouom (Očný zub až Homár) a podľa mnohých aj návratom „divného Lanthimosa“. Témy kontroly, (zneužívania) moci a boja o ňu sprevádza (pre režiséra typická) klaustrofóbna atmosféra, no zasadené do prostredia súčasnej Ameriky získavajú nový lesk a možno aj nový kontext.

„Pomóóóc!“ volá Iva Janžurová spod štyristo kilogramovej steny, ktorá na ňu spadla vo chvíli, keď mala ako Alžbeta I. predniesť záverečný monológ v Schillerovej hre Mária Stuartová na javisku Stavovského divadla v Prahe. V ten aprílový večer pred dvadsiatimi dvoma rokmi predstavenie pre jej zranenie nedohrali. Amatérsky záber otvára celovečerný dokument Janžurka, ktorý nakrútila jej mladšia dcéra Theodora Remundová, aj keď sa vraj predstave, že by mala točiť film o svojej mame, dlho bránila.

Bratislava v roku 1942. V uliciach znie nemčina, maďarčina, čeština. Ale kým ľudia žijú svoju každodennosť, kulisy ich životov sa menia: na fasádach domov pribúdajú nápisy a visia na nich čudné vlajky s dvojkrížmi.

V poradí štvrtý film Zdeňka Jiráského Už ťa nemám rád prináša pohľad do vnútorného sveta dospievajúcich v období skorých tínedžerských rokov a s ním spojených prvých revolt. Keď trinásťročný Marek stretne so štrnásťročnú Terezu, cítia sa spriaznení frustráciou zo svojej rodinnej situácie, skamarátia sa a neskôr spoločne utečú z domu.