Téma: recenzia

Triler Michala Hogenauera pôsobí ako dobre premyslený, ale napokon skôr priemyselný konštrukt.

Architektúra, tak ako umenie všeobecne, uniká snahe o jednotnú definíciu. „Umenie stavať“, „organizácia priestoru“ či „služba pre život“ – hádam každý architekt má tú svoju. Je to zrejme táto hraničná poloha architektúry ako disciplíny, ktorá otvára množstvo uhlov pohľadu, a zároveň disciplíny so špecifickým významom nielen v rovine umeleckej či technickej, ale aj spoločensko-politickej.

„Vrátiť sa domov? Čo ma tam čaká?“ Hlas prerývajúci tmu a vychádzajúci z temnoty minulosti je plný pochybností. Kladie prvé z množstva otázok, ktoré otvára v dokumente Dahomey jeho režisérka, scenáristka a spoluproducentka Mati Diop. Francúzsko-senegalská filmárka zaň na tohtoročnom Berlinale získala Zlatého medveďa.

Režisér Víťazoslav Chrappa vo filme Via Slovakia odhaľuje nevšednú cestu nevšedného pútnika Slavomíra Duchoviča. Je na ceste: tak po Slovensku, ako aj v živote. Temné tiene minulosti – boj so závislosťami a sebadeštruktívny vorkoholizmus – jeho cestu oddialili, no narazili na bod zlomu. Závislosť mu už viac nevládne.

Tínedžeri z detských domovov to po páde totality schytali. Amerikánka nás vracia do čias, keď sa ich nikto nič nepýtal a za tichý vzdor znášali systémovú pomstu.

Asi každý máme svoj osobný zoznam katastrof, ktoré by sme za žiadnych okolností nechceli zažiť z bezprostrednej blízkosti. Trúfam si odhadnúť, že smrť v rôznych podobách zaberá v zozname popredné miesto. Početné úmrtia smrť vo vojne či hromadných nešťastiach, skon blízkeho človeka, napokon aj náš vlastný. Ako povie jedna z postáv koprodukčnej (česko-slovensko-chorvátskej) hranej prvotiny českej filmovej režisérky Veroniky Liškovej Rok vdovy (2024): „Už jenom tím, že člověk žije, si zadělává na smrt.“

Dokument režiséra Maroša Brázdu o stužkovej slávnosti v deň parlamentných volieb odhaľuje jedinečný moment, keď mladí ľudia zisťujú, prečo musia zo Slovenska odísť. 

Dokumentárny film Prezidentka zachytáva pôsobenie Zuzany Čaputovej vo funkcii prezidentky Slovenskej republiky vrátane volebnej noci v marci 2019 či spoločného vyjadrenia s nadchádzajúcim prezidentom po atentáte na premiéra v máji 2024. Viac než o Čaputovej portrét však ide o bilanciu obdobia piatich rokov, rekapituláciu udalostí, ktoré ovplyvnili Slovensko – parlamentné voľby a víťazstvo Igora Matoviča, pandémia COVID-19 a chaotické opatrenia s ňou súvisiace, čakanie na vakcínu, stúpanie preferencií opozície, pád vlády, úradnícka vláda.

Od premiéry na medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v septembri, kde zároveň získal hlavnú cenu v súťaži slovenských dokumentárnych filmov Cinematik.doc, zbiera film Daniely Meressa Rusnokovej Šedá zóna cenu za cenou. Na MFF Jeden svet získal špeciálne uznanie v súťažnej sekcii Slovensko a Česko za ľudské práva a Cenu Dafilms.sk. Z MFDF Ji.hlava si odniesol hneď tri ocenenia – zvíťazil v sekcii prvých a druhých celovečerných filmov Prvé svetlá, kde navyše získal aj cenu za najlepší zvukový dizajn, a tiež si odniesol cenu za najlepší film z vyšehradského regiónu.

Bubienky, ktorými sa voľakedy prenášali výstražné upozornenia na veľké vzdialenosti. Rozozvučali sa a človek reagoval. Dnes máme namiesto bubienkov mobilné telefóny. Občas nás na diaľku riadia, konáme podľa toho, čo sa v nich ozve. A máme aj vnútorné tamtamy, v hlavách, vystríhajú nás v okamihu blížiaceho sa nebezpečenstva, rachocú, ak sa chystáme do boja. Lomozia aj vtedy, keď hlavná hrdinka príbehu pôvodom iránskej režisérky (a herečky) Zar Amir Ebrahimi a izraelského režiséra Guya Nattiva vstupuje do ringu, aby sa na džudistických majstrovstvách sveta pokúsila pre svoju krajinu, Irán, vybojovať zlatú medailu. Film sa volá Tatami – podľa hrubých mäkkých žineniek, poskladaných na spôsob puzzle, používaných pri rôznych bojových športoch.

Nový dokumentárny film Pala Korca Akvabely z Prandorfa skúma každodenný život a priateľstvo piatich žien z obce Devičany neďaleko Banskej Štiavnice, ktoré našli spoločnú záľubu v otužovaní. Prináša tému potreby existencie rozličných komunít, do ktorých by sa človek mohol začleniť, pričom sa mu darí poukazovať na univerzálnu vnútornú túžbu venovať sa niečomu výlučne pre vlastné potešenie, aktivite bez „servisného“ charakteru, akou je – najmä v prípade žien – neustála služba rodine a okoliu.

Keď sa pred trinástimi rokmi objavil film Lóve, nebolo to dokonalé dielo, ale sympatické na ňom bolo mnohé. Entuziazmus začínajúceho režiséra, neopozeraní mladí herci, hiphopová subkultúra, snaha o vtedy stále zanedbaný domáci populárny film, hybridný žáner krížiaci krimi s romancou, pozitívne posolstvo o vytrvalosti lásky, ktoré trocha vyvažovalo režisérov pomerne temný debut. Aj s nízkymi nákladmi film zaznamenal divácky úspech, bol tak predvojom k výsledkom cieleného programu Minimal, ktorý inicioval Audiovizuálny fond.