Mord, celovečerný debut režiséra Adama Martinca, je citlivým pohľadom na osobné drámy jednej rodiny a pod zavádzajúcim heslom „komedie jako prase“ mieša tragikomickosť s kritikou stereotypu a štipkou nostalgie.
Väčšina z nás Bratislavčanov nežije v kaviarni, ale v meste. Niekto v centre, niekto na sídlisku, niekto v satelite. Jeden pod mostom, iný v River Parku. Ale všetci, zdá sa, chcú… chceme žiť v hlavnom meste a vybúchať z neho čo najviac. Aj to je dôvod, prečo sa v Bratislave v posledných rokoch kvalita života výrazne zhoršuje.
Kolektívnu pamäť Slovenska tvoria udalosti a postavy, na ktorých spoločenstvo stavia svoju identitu a mení ich na symboly: trebárs Slovenské národné povstanie či Milan Rastislav Štefánik. Lenže z kolektívnej pamäti nemožno vytesniť ani postavy, s ktorými sa spoločenstvo nechce identifikovať. Ako napríklad horehronského mafiána z 90. rokov Mikuláša Černáka.
Overovať si informácie z viacerých dôveryhodných zdrojov a hovoriť pravdu. Aká samozrejmosť! Lenže písal sa koniec roka 1967 a poctivú nezávislú žurnalistiku, ktorú sa rozhodli robiť redaktori zahraničnej redakcie Československého rozhlasu v Prahe, brali komunistickí cenzori a eštebáci ako priveľkú hrozbu. Snažili sa im v tom zabrániť za akúkoľvek cenu. V atmosfére turbulentnej doby sa odohráva príbeh koprodukčného česko-slovenského filmu Vlny, ktorý prišiel do slovenských kín ozdobený Cenou divákov z MFF Karlove Vary.
Kavej je divácky mimoriadne úspešná slovenská komédia, vďaka Bohu za to, ľudia na ňu chodia v hojnom počte a páči sa im aspoň tak ako internetový seriál, ktorým je inšpirovaná a ktorý rozvíja na platforme celovečerného filmu. Stačí to? Samozrejme!
Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.
Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.
Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.
Posudzovanie filmov určených pre detského diváka, domnievam sa, je najťažšou recenzentskou disciplínou. Robí to totiž človek dospelý, a hoci si v sebe možno uchoval kus malého stvorenia, (pra)dávno vyrástol z detských sukničiek a nohavíc. Navyše čas nebeží len v individuálnom zmysle, mení aj generácie a celú spoločnosť, v posledných desaťročiach galopom.
Túlavé trubadúrske svetlo padá, vylúhované v roztoku z posvätnej cervázie, proti továrenským komínom a dielňam za vysokým plotom. Zabahnení a zasoplení zvonári znovu zatúžili po keramike, brošniach, šperkoch; po financiách, chlípaní ypokrasu z amfor a kylixov pod žeriavmi. Alice Rohrwacher prepája nemysliteľné, nanovo harmonizuje sféry. Jej Chiméra je realistická, ale je to žonglérsky, halucinačný, purgatorický realizmus.
Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.
Furiosa: Mad Max sága je poctivé komerčné kino, dynamické dobrodružstvo s presahom, alebo aj bez presahu – pre aký spôsob pozerania sa divák rozhodne, taký kus dostane. Žiaľ, jej komerčný neúspech naznačuje, že divákom už nevyhovuje ani takáto minimálna možnosť voľby, čo nie je dobrá správa.
