Téma: recenzia

Americká režisérka Sofia Coppola napísala, produkovala a režírovala životopisný film o Priscille Presley.

Paola Cortellesi, režisérka filmu Aj zajtra je deň, je talianskemu publiku známa ako herečka a speváčka. Svoj režijný debut, v ktorom stvárňuje hlavnú postavu a podieľala sa aj na scenári, zasadila do povojnového Talianska a stredobodom jej záujmu sú spoločenské a predovšetkým rodové roly.

Podobne ako v predchádzajúcom projekte venovanom monumentálnym socialistickým stavbám Built to Last (2017), aj v dokumentárnom filme Olympijský medzičas sa česko-japonská filmárka Haruna Honcoop zameriava na architektonické diela. Pozornosť však už neupiera na monumenty a budovy, ktoré mali potvrdzovať večnú slávu komunistickej ideológie, ale na stavby, ktoré, naopak, v krajných prípadoch svojmu pravému účelu slúžili len niekoľko dní.

Posudzovanie filmov určených pre detského diváka, domnievam sa, je najťažšou recenzentskou disciplínou. Robí to totiž človek dospelý, a hoci si v sebe možno uchoval kus malého stvorenia, (pra)dávno vyrástol z detských sukničiek a nohavíc. Navyše čas nebeží len v individuálnom zmysle, mení aj generácie a celú spoločnosť, v posledných desaťročiach galopom.

Túlavé trubadúrske svetlo padá, vylúhované v roztoku z posvätnej cervázie, proti továrenským komínom a dielňam za vysokým plotom. Zabahnení a zasoplení zvonári znovu zatúžili po keramike, brošniach, šperkoch; po financiách, chlípaní ypokrasu z amfor a kylixov pod žeriavmi. Alice Rohrwacher prepája nemysliteľné, nanovo harmonizuje sféry. Jej Chiméra je realistická, ale je to žonglérsky, halucinačný, purgatorický realizmus.

Pod distribučným názvom Kam patrím? Tri príbehy dospievania z rôznych kútov Európy sa skrývajú tri krátkometrážne dokumentárne tituly autorskej dvojice Martiny Buchelovej a Debory Pastirčákovej – Maturanti, Swaggiest of the Swaggiest a Bosphorus Kid. Snímky vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu Cultural Heritage and Identities of Europe’s Future (Kultúrne dedičstvo a identity európskej budúcnosti), zameraného na mladých ľudí a ich vnímanie vlastnej identity a sú funkčné nielen samostatne, ale aj ako vzájomne sa dopĺňajúci triptych.

Furiosa: Mad Max sága je poctivé komerčné kino, dynamické dobrodružstvo s presahom, alebo aj bez presahu – pre aký spôsob pozerania sa divák rozhodne, taký kus dostane. Žiaľ, jej komerčný neúspech naznačuje, že divákom už nevyhovuje ani takáto minimálna možnosť voľby, čo nie je dobrá správa.