Takmer 80 celovečerných a dve desiatky stredo- a krátkometrážnych filmov, stretnutia s tvorcami, diskusie aj ďalší sprievodný program ponúkol 20. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch. Konal sa od 10. do 15. septembra 2025. Niektoré z filmov premietli exkluzívne na festivale, iné postupne prichádzajú do slovenskej distribúcie.
Vo svojom programe ponúkol Cinematik premiéry alebo predpremiéry viacerých očakávaných titulov. K tým, ktoré vzbudzovali najväčšie očakávania, patril už otvárací film festivalu Otec Terezy Nvotovej – Cinematik ho uviedol iba niekoľko dní po premiére na festivale v Benátkach. Zároveň pripravil diskusiu Petra Konečného s Terezou Nvotovou. Režisérka hovorila o svojich filmových inšpiráciách, ako aj o úskaliach nakrúcania filmu Otec a metóde, ktorú preň zvolila. „Vedela som, že tými dlhými zábermi si uberám možnosti v strižni. Strih je pre mňa veľmi podstatný proces. Hovorí sa – a je to pravda –, že keď robíte film, tak robíte tri filmy – prvý je v scenári, potom pri natáčaní a nakoniec v strižni,“ povedala Nvotová, ktorá Otca nakrútila iba v niekoľkých veľmi dlhých záberoch. Strihača Nikodema Chabiora zavolala už na nakrúcanie. „Pretože tie rozhodnutia, ktoré robíme v strižni, sa dajú robiť aj na pľaci,“ vysvetlila.
Oscarové skúsenosti z Poľska
Počas otvorenia 20. MFF Cinematik udeľovali tento rok prvýkrát Cenu Cinematik Talent Award. Získali ju Milan Ondrík a Dominika Morávková. Takisto počas otváracieho večera Slovenská filmová a televízna akadémia v zastúpení svojho viceprezidenta Martina Šmatláka oznámila, že film Otec bude slovenským národným kandidátom na Oscara v kategórii medzinárodných filmov. „Máme koproducentov z Poľska, ktorí boli minulý rok s filmom Dievča s ihlou v úzkej nominácii piatich filmov, majú čerstvú skúsenosť z oscarovej kampane, takže sme si písali, že sa musíme spojiť. V Amerike mám agentov, zastupuje ma veľká agentúra, to asi tiež pomôže. Už si odo mňa pýtali link, aby film mohli posielať akademikom,“ prezradila Nvotová deň po vyhlásení slovenskej nominácie.
Mágia, ktorú treba vidieť
Otec, samozrejme, nebol jedinou atraktívnou premiérou, ktorú Cinematik ponúkol. Bolo ich množstvo. Medzi nimi nechýbal víťazný film tohtoročného karlovarského festivalu Raději zešílet v divočině režiséra Mira Rema. Nielen funkciou rozprávača sa vymyká tradičnému kánonu slovenských dokumentárnych filmov. Trochu rozprávka z iného sveta, trochu punková báseň. Obrazovo podmanivá (kamera Dušan Husár a Miro Remo) oslava slobody a života, ktorá ide až na dreň. Memento mori. Film o zrkadlení, hodnotách, ktoré ostávajú, aj o tých, ktoré sa menia (slobodu krtkom!). O potrebe lásky a blízkosti. Film o živote (a smrti), v ktorom sa Mirovi Removi podarilo zachytiť niečo esenciálne. Krutá, láskavá, vtipná aj dojemná snímka. Mágia, ktorú treba vidieť. V kinách je od 2. októbra.
Film Raději zešílet v divočině si zo Cinematiku odniesol Cenu primátora mesta Piešťany. Hlavnú Cenu Literárneho fondu sekcie slovenských dokumentárnych filmov Cinematik.doc získala na festivale obrazová esej Martina Kollara Letopis. „Porota ocenila film, ktorý s výnimočnou vizuálnou citlivosťou vyzýva k spomaleniu a ukazuje, ako sústredená observácia umožňuje odhaliť jemné väzby medzi absurditou každodenného života a širšími spoločenskými štruktúrami. S plnou dôverou v interpretačnú slobodu publika vznikol výstižný portrét slovenskej spoločnosti založený nie na senzácii, ale na trpezlivom pozorovaní banálnych civilizačných mechanizmov a prepojení umelého a prírodného sveta,“ zdôvodnila svoje rozhodnutie trojčlenná medzinárodná porota. Letopis je takisto už v kinách.
Nejde o to, že ste slabý kus
Sekcia Cinematik.doc okrem toho ponúkla ďalšiu päticu slovenských dokumentárnych filmov. V premiére to boli cestovateľská novinka Pavla Barabáša z Južného Sudánu Každý potrebuje svoj kmeň a experimentálnejšie ladená snímka Pauly Ďurinovej Neplatené voľno. Film sa venuje dôležitým témam ako duševné zdravie či vyhorenie u mladých ľudí. „Je to téma, ktorá sa častokrát berie tak, že na niečo také sme ešte mladí. Raz sme to, myslím, počuli aj v komisii na Audiovizuálnom fonde – že by to nemala byť téma ľudí v tridsiatke. Myslím si však, že je to naša téma a určite je to téma už oveľa mladších ľudí. Ten film však nie je iba o jednej generácii. Môže prehovárať aj medzigeneračne,“ povedala po premietaní režisérka.
Ladenie a ťažšia téma snímky niektorým divákom nesadli a opustili kinosálu počas premietania. Iní potrebovali vidieť práve Ďurinovej film. „Veľmi pekne vám ďakujem, že ste priniesli túto tému. Je veľmi aktuálna – aj pre mňa osobne. Práve teraz si tým prechádzam a tak, ako hovorili účinkujúci vo filme, nie je to ľahké. S veľa myšlienkami som sa stotožnila. Veľmi dôležité je pre mňa povedať, že to nie je tak, ako som si myslela – že ja som slabý kus,“ povedala po projekcii v diskusii s režisérkou jedna z diváčok. Neplatené voľno príde do kín 23. októbra.
Rekapitulácia dokumentárneho roka
Do súťaže Cinematik.doc organizátori tradične zaradili aj snímky, ktoré sa už v priebehu roka dostali do distribúcie – Alenka a zázrak z cudzej krajiny (r. Daniel Dluhý), Hlas lesa (r. Zuzana Piussi) a Akcia Monaco (r. Dušan Trančík). Okrem príležitostí vidieť novinky sa tak festival stal aj príležitosťou „dohnať resty“ a pozrieť si „staršie“ dokumenty, ktoré sa, bohužiaľ, v bežnej distribúcii nestihnú zohriať dlhšie ako pár týždňov.
Výnimočné dokumentárne filmy uviedol Cinematik aj mimo slovenskej súťaže. Okrem iných sa premietal dánsko-český dokument Pán Nikto proti Putinovi (r. David Borenstein, Pavel Talankin). Rozpráva príbeh entuziastického učiteľa Pavla z „najdepresívnejšieho miesta na svete“, ktoré sa nachádza v Rusku. Aj v zabudnutom kúte sveta sa snaží, aby študenti a študentky trávili čas zmysluplne. Do jeho života a života školy však zasiahne vojnová propaganda. Dánsko film vybralo ako svojho kandidáta na Oscara v kategórii medzinárodných filmov. Do slovenských kín príde 23. októbra.
Je vojna skutočná? Vnímame ju ešte?
Mimo súťaže Cinematik uviedol česko-slovensko-ukrajinský Veľký vlastenecký výlet režiséra Robina Kvapila. Road movie o ceste, ktorá má trojicu prorusky naladených protagonistov presvedčiť o tom, že vojna na Ukrajine nie je „fake“ si odniesla Cenu divákov. Záujem o film, tak ako pri viacerých ďalších tituloch dokazovalo, že sa počas projekcie sedelo aj na zemi a na diskusiu po filme zostala väčšina sály.
Denne sme zavalení toľkými hroznými správami a udalosťami, že strácame voči nim citlivosť. Tým, že na nás vyskakujú odvšadiaľ začíname ich filtrovať a mnohé istým spôsobom ignorujeme, inak by sme sa asi zbláznili. Vojna však nie je počítačová hra, nedá sa vypnúť stlačením ovládača. Nie je to fikcia, je skutočná. Španielsko-francúzske road movie Sirat režiséra Olivera Laxeho rozpráva príbeh otca, ktorý spolu s malým synom hľadá stratenú dcéru v marockej púšti, kam sa vydá spolu s partiou vyslúžilých raverov. Rave apokalypsa s vybrúseným sound dizajnom je španielskym kandidátom na Oscara. Slovenské kiná ju uvedú od 9. októbra. Výnimočná snímka patrila k mnohým, ktoré sa do programu Cinematiku dostali z významných svetových festivalov, kde získali ocenenie.
Premietal sa aj aktuálny držiteľ Zlatej Palmy z Cannes, Drobná nehoda Jafara Panahiho. Je hĺbaním o vine, treste a morálnych dilemách, nechýba jej však humor. Festival takisto uviedol dva filmy z trilógie nórskeho režiséra Daga Johana Haugeruda, precízne konverzačné vzťahové štúdie Láska a Sny (Zlatý medveď z Berlína 2025) a tiež nemeckú historickú mozaiku režisérky Masche Schilinski Pohľad od slnka, ktorá si rovnako ako Sirat z tohtoročného Cannes odniesla Cenu poroty.
Víťazný Pohľad do slnka
Porota Cinematiku v sekcii Meeting Point Europe zložená zo 14 filmových kritičiek a kritikov z rôznych európskych krajín vybrala ako víťaza sekcie práve Pohľad do slnka. Keďže má 149 minút a ja som sa „šetril“ na Sirat, uvádzaný hneď po ňom o 22.30 h, nechal som si film, bohužiaľ, ujsť. Od 20. novembra však príde do slovenských kín. Namiesto Pohľadu do slnka som vtedy zamieril do kina na česko-slovenský film Letná škola, 2001 režiséra Dužana Duonga, pretože som sa nechal zmiasť trailerom a očakával som ľahkú letnú komédiu. Namiesto nej som videl solídnu drámu z prostredia vietnamskej tržnice s presvedčivými hereckými výkonmi. Do kín príde 27. novembra.
Praktickou novinkou MFF Cinematik 2025 bola možnosť rezervovať si vopred vybrané predstavenia. Ak ste mali rezerváciu a na projekciu ste prišli s dostatočným predstihom, miesto v sále ste mali zaručené. A ak ste si film nestihli rezervovať, mohli ste sa postaviť do radu a dúfať, že sa vám v kinosále ujde aspoň miesto na schodoch. Prípadne ste mohli striehnuť a kontrolovať v aplikácii, či sa nejaká rezervácia neuvoľní a v momente, keď sa tak stane po nej okamžite „chňapnúť“. Tak sa mi podarilo dostať na film Kataríny Gramatovej Hore je nebo, v doline som ja. Patril k mojim prioritám, ale kým som sa trochu zorientoval, ako rezervácie fungujú, bol už beznádejne vybookovaný. Po uvedení v Tokiu či Karlových Varoch mala snímka na Cinematiku slovenskú premiéru a od konca septembra je v slovenských kinách.
Živo, autenticky aj s humorom
Film o živote tínedžerov v prostredí hladovej doliny, o komplikovanom dospievaní a vzťahu matky a syna rieši síce ťažké témy, nie je to však ťaživá sociálna dráma. Kataríne Gramatovej sa podarilo aj vďaka výbornému castingu násťročných protagonistov vyrozprávať svoj príbeh živo, autenticky aj s humorom. Tvorcom sa do filmu podarilo pretaviť nadšenie, s ktorým sa do filmu pustili. „Najlepšie sa učí na chybách druhých, veľa som sa naučila v strižni, keď som videla, ako to iným nefunguje,“ povedala režisérka a vyštudovaná strihačka, ktorá na slovenskú premiéru priletela z USA.
Festival mal k dispozícii sedem projekčných priestorov, ja som si program vyskladal z filmov uvádzaných v troch z nich – v Dome umenia, kine Fontána a kine Kúpele. V priestore nazvanom Arta sa konal zaujímavý program, napríklad pod hlavičkou aliancie FilmEU. Predstavil základné východiská umeleckého výskumu, budúcnosť vzdelávacieho procesu s kreatívnym využitím umelej inteligencie či workshop Old Dirty Images. Na jednej strane ma mrzí, že som sa sem počas festivalu nedostal, na druhej strane to svedčí o tom, že program bol naozaj bohatý.
Filmová kritika neprežila
Okrem filmov som však stihol aj niekoľko diskusií, ktoré sa konali v Cinematik Lounge pred Domom umenia. Aňa Geislerová sem prišla porozprávať o svojich hereckých skúsenostiach a svojom najnovšom filme Karavan. Riaditeľ Audiovizuálneho fondu Vladimír Burianek a predseda Rady AVF Štefan Dlugolinský diskutovali s výkonným riaditeľom Cinematiku Tomášom Klenovským o štruktúre podpornej činnosti Audiovizuálneho fondu v roku 2026 a o jeho financovaní. Diskusia sa niesla vo vecnej rovine. Zasahovanie vládnej garnitúry do nezávislosti fondov nebolo témou diskusie a dotkla sa ho len okrajovo po diváckej otázke.
Konala sa aj diskusia o filmovej kritike. Pod titulom Komentáre na ČSFD či akademické texty? ju zorganizoval Klub filmových novinárov. O filmovej kritike, recenzovaní filmov a písaní o nich prišli diskutovať filmové teoretičky a kritičky Mária Ferenčuhová a Katarína Mišíková, novinárka Denníka N Jana Močková a teoretik popkultúry Juraj Malíček. „Filmová kritika už neprežila, ona už je mŕtva. Teraz sa robia recenzie,“ povedal Juraj Malíček. „My robíme servis. Servis pre relatívne pohodlných ľudí, ktorí chcú od niekoho počuť, či na to majú ísť do kina alebo nemajú, prípadne prečo na to majú ísť do kina,“ dodal.
